Rozhovor Britských listů 713. O budoucnosti sociální demokracie v Česku i v Evropě

5. 9. 2025

Albín Sybera: Vážení diváci Britských listů, vítám vás u druhého dílu rozhovoru se slovenským filozofem a politologem Borisem Zalou, ve kterém se bude věnovat také situaci na české levici.

Já ještě využiju tu možnost, že dneska tady můžu sedět s filozofem Borisem Zalou v Bratislavě v jeho pracovně v jeho knihovně a dovolím si položit pár otázek, co se týče dění v České republice, kde samozřejmě v těchto týdnech probíhá volební kampaň, která vyvrcholí v říjnu. A vlastně, kde jsme měli možnost vidět to, co někteří komentátoři v Česku nazvali koncem, nebo dokonce smrtí sociální demokracie, nejstarší politické strany v Čechách, kdy se kandidátka ČSSD tak tak se sloučila s kandidátkou radikálně národně konzervativního prokremelského Stačilo. A to spustilo masivní exodus z té strany a já bych si asi dovolil říct, že to zároveň podtrhlo takovou pravicovou hegemonii, která českou politiku ovládla a chtěl bych se samozřejmě Borise Zaly na to zeptat jak to sleduje on. A Jestli se česká levice z toho dokáže ještě někdy vzpamatovat.

Boris Zala: Predovšetkým je mi to osobne veľmi ľúto, presne tak ako to, čo sa stalo so Smerom, pretože som bol pri znovuzakladaní československej sociálnej demokracie ešte v 89 roku spolu s Přemyslom Janýrom s Kavanom, s Jiřím Horákom a celou partiou, kde ja som teda v tom čase zakladal slovenskú sociálnodemokratickú stranu, ale v úzkej koordinácii s českou stranou a spoločne sme pracovali na obnovení sociálnej demokracie a napokon sme úzko spolupracovali veľmi dlho a veľmi úzko sme spolupracovali aj počas vlád vlád Smeru však sme mali aj spoločné zasadnutia vlády. Veľmi dobre si spomínam na spoluprácu Jirkom Paroubkom v tých časoch, nehovorím o Milošovi Zemanovi. Tak tak takisto.

Ale to je kamarátska rovina, to, čo mi je veľmi ľúto skutočne je a potom to pripomeniem, že to nie je len problém českej sociálnej demokracie. Je vlastne to spojenie alebo ten presun k tomu až po ultra konzervativnemu ultra krídlu, niekedy mi je to až tak ľúto, že si musím spomenúť ako v 20 rokoch mnohé ľavicové prúdy prechádzali k fašistickým ľudiam alebo k nemeckej NSDAP, ktoré sa aj ten takzvaný strasserovsky prúd, ktorý vlastne predstavoval to, čo by sme nazvali národnú ľavicu, sa integroval do vnútra nemeckého nacizmu.

Čiže aj z tohoto historického pohľadu si treba dávať veľmi výrazný pozor, pretože neexistuje nič, čo by sme mohli nazvať ľavicou, ak to má národno konzervatívny rozmer, to proste nejde. No a teraz to poviem v tom obecnejšom zmysle. Je to kríza toho, že si v strednej Európe stredoľavé strany, predovšetkým sociálna demokracia, nevedela nájsť spôsob oslovenia voliča, repertoár problémů, ktorý by mu ponúkla, že je schopná riešiť tak, aby to nešlo po ruke národno konzervatívnej linii. Poviem to inými slovami, ja vôbec nemôžem súhlasiť s mnohými bruselskými politikami, ktoré môžem pokladať, povedzme, za neoliberálne, alebo môžem ich pokladať za kresťansko demokratické, nemusím s nimi súhlasiť, ale to neznamená, že sa stávam protibruselský.

Ja musím na úrovni Európskej únie presadiť alternatívny ľavicový prúd, ale nemôžem ho stavať na tom, že som protibruselský. To dokonca z pravicovej strany pochopila Meloniová. To pochopila Le Penka, ktorá sa vzdala toho, že by že by chcela Francúzsko vytiahnuť z eurozóny. Meloniová veľmi dobre pochopila, že čokoľvek chce presadiť v imigrantskej politike, jadro ich strany, musí cez Bruselu a v Bruseli. Že musí tam bojovať, že ľavicový koncept, ktorý je proeurópsky, prointegračný, pokrokový stredoeurópske sociálne demokracie nevedeli zkoncipovať. Tu vidím tú tragédiu a preto začali hľadať akúsi alternatívu voči liberálom niekde na konzervatívnej pravici a už aj to je historicky absurdita. Veď liberáli boli vždy najbližší spojenci sociálnej demokracie a vždy sa tak aj charakterizovali, že liberáli sú sociálni demokrati na polceste a my musíme tento krok urobiť ďalej. Čiže pokládam to z hľadiska dejín českej sociálnej demokracie a tým pádom aj československej sociálnej demokracie za tragédiu.

Albín Sybera: Nedá mi to nezeptat se ještě v této souvislosti. Vy jste vlastně taky v té vaší zajímavé odpovědědi jste zmínil střední Evropu několikrát. Řekl byste, že ta minulost státního socialismu ve střední Evropě v tom hraje roli, že? zkrátka po tom roce 89 se nějakým způsobem ten socialismus nedokázal nikdy vzpamatovat z té kompromizace v případě Československa normalizačním režimem. Ještě bych tedy v rychlosti dokončil. Já bych ještě trošku zkomplikoval ten dotaz, jestli mohu, ale na jednu stranu totiž vlastně to je to, co jste tady popisoval, tak já bych asi řekl, tak zároveň bylo spatřeno v Itálii. Kdy vlastně s nástupem Sylvia Berlusconiho jsme viděli, že ta strategie těch populistických stran záměrně cílila na levici a tu levici taky asi určitě částečně pod tlakem korupčních skandálů, odstavila od toho mainstreamu nebo hlavního hlavního diskurzu a do dneška se z toho nevzpamatovala. Tak proto možná je v tom nějaké specifikum, taky zároveň v Itálii dlouho levicové strany politické sféře dominovaly.

Boris Zala: Áno. Začnem z tej našej slovensko-českej stránky. To ste to veľmi dobre naznačili, kde je to dedičstvo, ale ja si myslím, že to nie je nejaké dedičstvo. Často to mentalisti tak stavajú, že to je mentálny problém, lebo všetci - Nie. Ten problém je v tom, že za socializmus sa považovala etapizácia. Všetko, čo mal robiť štát, tak sa pokladalo za socialistické. V Amerike dodnes. Ešte keď máte aj štátnu cestu, to je socializmus v ich očiach. Ten etatizmus vo väčšine ľudí práve z tej normalizácie zostal. To si stotožňovali so socializmom, pretože to bolo tak.

Áno, socializmus bolo, že všetko robí štát, všetko kompletne. A to je skutočne toto negatívne dedičstvo, ktoré ťažko otváralo dvere povedal by som pred niečo, čo by malo ĺavoliberáln rozmer, kde by sa charakterizovalo aj to, že áno, ja chcem mať aj ľavicové témy ,aj ľavicové problémy, aby sa stali skutočnosťou, ale musím ich dôsledne robiť v slobodnom priestore, v demokratickom priestore. To vždy my sociálni demokrati, rakúsky alebo aj nemecký zdôrazňovali, že pozri, sociálna demokracia, ale podstatné meno je demokracia. Sociálna je to, ako my chceme reformovať spoločnosť, aby bola ľudská, aby bola humánna, aby bola sociálna.

Ale nechceme porušiť demokraciu, čiže dosahovať nejaké výsledky aj v sociálnej politike narúšaním demokratických procesov, to nie je ľavicová politika. To je bidsmarckovská politika práve konzervatívneho, dokonca sociálni demokrati si z Bismarcka robili srandu a hovorili, že to je štátny socializmus, ktorý potom ani nie za Lenina, potom ho až pri stalinizácii prebrali aj Sovieti a rozšírili ho potom do celej vlastne strednej Európy. A toto nám ostalo.

No a tá druhá vaša otázka v tom Taliansku. Je to paradoxné, že práve talianska ľavica, ktorá bola teda veľmi silná, ale paradoxne bola silná komunistami, sa dnes vzpamätala z tohoto, lebo všimnite si, hovorí sa o kríze socdem, ale reálne to nie je pravda. Sociálni demokrati vládnu, ja neviem od Dánska po Španielsko, permanentne majú veľmi silné pozície a ja som veľmi obdivoval napríklad ako sa Sánchez drží už desiatku rokov. Drží pri vláde španielskych socialistov konceptom boja proti frankizmu na jednej strane, čiže to, čo bysme my na Slovensku dali boj s neoľudáctvom, alebo s tým klerofašistickým Slovenským štátom.

A na druhej strane obrovskou politikou emancipácie žien v Španielsku, ktoré boli skutočne potlačené tým cirkevným katolíckym dogmatizmom a on tam rozvinul obrovskú aktivitu, ku ktorej sa pridalo veľké množstvo humanistických katolíkov a dneska urobili v Španielsku obrovský obrat, k ženskej emancipácii a nie s nejakými extrémnymi výkrikmi o 70 záchodoch a podobných vecí, opačne. Nie. O reálnom postavení ženy a jej priestoru v spoločenských aktivitách a to je umenie každej z tých politických strán nájsť si ten aj historicky odôvodnený priestor, ale aj poskytnúť budúcnosť svojim voličom. Podľa histórie tej ktorej krajiny. Sociálna demokracia nikdy nebola Kominterna, že tu máme jeden program, ktorý diktuje Moskva a podľa toho sa správajte, čiže každá ta soc dem strana si musí nájsť. No a bohužiaľ česká si nenašla, splynula s týmto, a slovenská, kde už ja som bol optimista po 10 rokoch, že už máme pevne sociálnu demokraciu sa pod Ficovou taktovkou prekorčuľovala ku konzervatívnej pravici, národným konzervatívcom.

Albín Sybera: Nicméně vy už jste v tom našem minulém rozhovoru naznačil, tak na druhou stranu slovenská levice je taky roztříštěná. Tak vlastně někteří voliči, levicoví voliči na Slovensku možná zůstali ještě zakotveni ve Smeru, aniž si uvědomili, že Smer už není levicový, někteří hledají střední cestu jiní naopak jdou do Progresivného Slovenska. Čili tady taky je na jednu stranu nějaká roztříštěnost a na stranu druhou, ten elektorát asi nezmizel.

Boris Zala: To nie je len roztrieštenosť, povedzme temnosť, to je celková zmätenosť na politickej scéne skutočne. Povedzme. 90 percent voličov Progresívneho Slovenska, ktorí sa grupujú okolo Progresívneho Slovenska, sú stredoĺaví voliči, predovšetkým tá mladšia generácia, ale aj tá stredná generácia. Progresívne Slovensko im to nemôže povedať, pretože oni sami seba chápu, že sú liberáli. To je paradox. Jedna časť ľavičiarov, ktorí sa pokladajú za ľavičiarov a teda myslím sú doslova a do písmena len dediči stalinizmu, nemajú s ľavicou nič spoločné a nikdy k žiadnej ľavicovej koncepcii sa ani nedopracovali. Je to obyčajná nostalgia za stalinským Ruskom, tak by som to povedal, ani nie so Sovietskym zväzom, alebo teda u niektorých vyspelejších je to sovietizmus.

Tá zmätenosť u voliča, kto ku komu patrí a čo je vlastne, ta je skutočne veľká a netýka sa inak len ľavice. Povedzme Progresívne Slovensko. Ja by som skôr charakterizoval tak, že má v sebe niekoľko prúdov, má v sebe aj prúd liberálnym a dokonca teraz už v sebe aj prúd pravicovo liberálny, čo predtým nemal, ale stále tam má aj prúd ľavicový, ale ten sa skôr viaže na problematiku, emancipácie menšín a nie na sociálno-ekonomickú problematiku. Čiže aj tam je rozvrtsvenosť, ale napríklad pravicové strany nemajú žiaden reálny program, v ktorom by vedeli povedať, že čo? Prečo sme pravicová strana okrem teda mlátenia prázdnej slamy, že patríme na Západ.

To je ako jediné, čo je úplne prázdna stránka veci, čiže myslím si, že ak - a ja nehovorím o kríze, skoro nikdy ani ten pojem krízy nemám veľmi rád, lebo celý život vidím, že máme rôzne výzvy a problémy a musíme ich riešiť, ale v istom zmysle je to kríza politických ideí, že jednoducho ľudia nevedia sa zaradiť, kam skutočne ako teda patria a kam patria strany, ktorích volia. No a samozrejme, to keď si nechá Smer alebo Hlas dneska prídomok k názvu sociálna demokracia je úplným zmätkom, pretože ich politika nemá so sociálnou demokraciou nič spoločné.

Albín Sybera: Čili možná na závěr, už nám dochází čas tak asi možná jenom poslední otázka, dalo by se říct, že vlastně tahleta roztříštěnost, tak z velké části z ní těží populistické národní konzervativní strany. Možná bych ještě vzpomenul vlastně v těchto dnech tak jsem tady na Slovensku viděl jeden z posledních průzkumů, tak taky ukazoval, že právě Progresívne Slovensko a strana Hlas tak jsou jediné dvě strany na Slovensku, které mají větší podporu mezi ženami než mezi muži.

Boris Zala: Áno, ja by som bol tvrdší v tomto prípade ako ste to vy charakterizoval. To nie sú populistický, to je normálny tvrdý národno-konzervatívny prúd. A skutočne ja teraz dokončujem knihu o vývoji práve národného konzervativizmu a jeho intenci smerom k fašizmu alebo k fašizujúcim prúdom. A tam je veľmi pekne krásne vidieť, že ten pojem populizmu ani nevystihuje tú realitu. Tie prvky sú skutočne v tom, že je to silne orientované národne, ale to by mne vôbec nevadilo, keby - ja poviem príklad, aby to bolo možno aj poslucháčovi ako jasné, ja sa pokladám za tvrdonárodného.

Ale ja tvrdím, že národným záujmom a perspektívou Slovenska je Európa a dovolím si tvrdiť, že dokonca federálna Európska únia, pretože Slovensko nikdy nemalo ani takú bezpečnostnú ochranu, ani také ekonomické možnosti a napokon to posledné, čo poviem, veď predsa sme nikdy nesedeli za stolom, v ktorom sa rozhodovalo o budúcnosti svetových mocností a o svetových udalostiach. Dnes za tým stolom sedíme, čiže my máme najväčšiu suverenitu, akú sme kedy mali, a ve federálnej Európe my tú suverenitu ešte posilníme a získame na tom. A to isté sa týka podľa môjho názoru aj Českej republiky a teraz to ešte prenesem, ak mi dovolíte aj na občanov.

Mne sa v Európskej únii ako občanovi, slovenskému, ale aj českému mne sa rozšírila suverenita. Ja nie som už obmedzený len na suverenitu Slovenskej republiky. Ja sa môžem suverénne pohybovať v Európskej únii bez hraníc, môžem podnikať veľmi suverénne v ktorejkoľvek oblasti. Môžem si nakupovať kde chcem, čo chcem, môžem robiť, kde chcem v Európskej únii a ešte aj v právnom systéme som ja občanom Európskej únie a mám práva, ktoré si môžem ako európske práva vymáhať v európskom súdnom systéme. Moja suverenita ako indivídua sa výrazne rozšírila. Čiže to je nesprávne interpretácia, že Brusel nám berie suverenitu. Figu borovú, opačne. Ak sme v únii, tak nám ju rozširuje.

Albín Sybera: Na Britských listech už to jednou zaznělo: největší národní zájem Čechů a Slováků je Evropská unie. Děkuji za pozornost a těším se na slyšenou.

Boris Zala: Všetko dobré prajem.