Lži o Pražském jaru a invazi ze srpna 1968
21. 8. 2023 / Bohumil Kartous
čas čtení
14 minut
K
výročí okupace vojsky Varšavské smlouvy z rozhodnutí Kremlu v roce 1968
je dobré upozornit na to, že v českém internetovém prostoru v tuto dobu
pravidelně cirkulují dezinformační bludy snažící se o lživé přepisování
historie, píše Bohumil Kartous.
Propagandistická
figura o “přátelské návštěvě”, oficiální postoj z totalitního období
před listopadem 1989, stále žije v dezinformačních obsazích v podobě
“ochrany před západní kontrarevolucí”, před kterou nás okupace údajně
ochránila. K tomu přináleží argumentář, že invaze zajistila onen “blahobyt” po roce 1970, který přece ostře kontrastuje s tou současnou bídou.
Prokremelská lůza si neláme hlavu s integritou, takže bláboly o údajné bratrské pomoci a záchraně doprovází legrační snaha tvrdit, že současné Rusko nelze srovnávat se Sovětským svazem, a tedy mu nelze z hlediska odpovědnosti za okupaci přisuzovat následnictví.
Má to svou zvláštní logiku, praxe v šíření dezinformací sází na permanentním zahlcování informačního prostoru množstvím vzájemně se vylučujících interpretací, čímž dochází ke zvyšování nejistoty adresáta a jeho rezignaci na to vytvořit si pevný postoj ke skutečnosti. Toho lze následně využívat k opětovné manipulaci.
Dalším obvyklým a dobře zavedeným postupem dezinformátorů je propojování témat, čímž vzniká zdánlivě soudržný faktický komplex. Dezinformační lůza tak viní z okupace v roce 1968 Ukrajince, kteří údajně tehdy ovládali komunistické politbyro SSSR nebo byli převážně zastoupeni v okupačním vojsku.
Jsou to lži, které mají posílit negativní postoje vůči Ujrajincům (ačkoliv příznivci představ o bratrské pomoci by jim logicky měli být vděčni).
Jakkoliv se to může zdát být směšné, při úrovni historické gramotnosti, vinou selhávajícího, posttotalitního přístupu k výuce dějepisu, jenž se vyhýbá důležitým obdobím formujícím současnost, jsou tyto bludy vzhledem k jejich často detailní historiografii nebezpečné.
V mělkém povědomí mohou nedělat poměrně slušnou kognitivně emoční paseku. Nenechejme je volně působit. Níže najdete řadu zdařilých debunků těchto blbostí, které vloni publikovalo slovenské ministerstvo zahraničí. Vřele doporučuju Petr Fiala, aby v rámci strategické komunikace učinila česká vláda totéž.
DESATORO NAJTVRDOHLAVEJŠÍCH MÝTOV (VÝMYSLOV, LŽÍ) O AUGUSTE 
(A DESATORO „NIE“ 
)
). „V ČSSR DOCHÁDZALO KU KONTRAREVOLÚCII RIADENEJ AGENTMI ZÁPADU, K NEZÁKONNÉMU POKUSU O ZMENU ÚSTAVNÉHO REŽIMU!“ NIETo sa len najpokrokovejšia časť dvoch medzičasom pomerne vyspelých a politicky gramotných spoločností, popri českej aj slovenskej, v druhej polovici 60. rokov, po spamätaní sa zo stalinizmu a neostalinizmu na čs. spôsob (počas procesov čs. komunisti zavraždili najmenej 190 osôb, ich posledná obeť skončila na šibenici v auguste 1966!) pokúsili – prísne v limitoch stanovených reáliami studenej vojny - aspoň trochu humanizovať socializmus (odtiaľ aj pojem „socializmus s ľudskou tvárou“). Demokratizačné procesy, ktoré v Československu prebiehali, boli skutočným prejavom vôle väčšiny obyvateľstva a najdynamickejšej časti vedenia Komunistickej strany Československa. ČSSR nijakú pomoc ani obranu pred skazeným Západom zvonka nepotrebovala.
. „JEDNOTKY VARŠAVSKEJ ZMLUVY SEM PRIŠLI NA ŽIADOSŤ LEGITÍMNYCH PREDSTAVITEĽOV ČSSR!“ NIELegitímne orgány, teda Národné zhromaždenie a Vláda ČSSR, resp. XIV. mimoriadny zjazd konaný 22. 8. 1968 ako najvyšší orgán KSČ, v tom čase vedúcej sily spoločnosti sa od invázie v plnom rozsahu dištancovali a odsúdili ju. Tzv. pozývací list jeden zo sprisahancov, zrejme Biľak odovzdal na verejných pánskych záchodoch na okraji porady šiestich komunistických strán v Bratislave 3. augusta 1968. Je príznačné, že nikto z jeho signatárov sa k svojmu činu neprihlásil – po auguste 1968 (počas konfrontácie poslancov 30. 8. vyvolanej predsedníctvom Národného zhromaždenia ČSSR) ani po novembri 1989 (Biľak zoči-voči vyšetrovateľovi roku 1992), pravosť podpisov im museli dokázať až českí kriminalisti. Pätica zradcov: INDRA, KOLDER, ŠVESTKA, KAPEK a BIĽAK bola namiesto judášskeho groša odmenená vysokými funkciami v novom režime.
[NB: Okrem morálneho opovrhnutia Biľakom, jediným z „päťky“ pôvodom zo Slovenska, drvivou väčšinou slovenskej spoločnosti sa jeho meno dnes spomína už len v súvislosti s fackou do tváre demokratickému Slovensku v podobe postavenia pomníka na jeho počesť v rodnej vieske....]
. „ĽUDIA VÍTALI PRÍCHOD VOJSK VARŠAVSKEJ ZMLUVY.“ NIEHoci možnosť ozbrojeného odporu komunistické vedenie odmietlo, na mnohých miestach sa spontánne postavili neozbrojení ľudia do cesty sovietskym tankom. [NB: Aj vo svete najslávnejšia fotografia z augustových dní prináša scénu, v ktorej sa muž v pyžame uprostred Bratislavy postaví do cesty tanku.] Ľudia sa snažili zastaviť alebo aspoň spomaliť postup tankov strhávaním orientačných tabúľ či názvov ulíc, stavaním prekážok znemožňujúcich transport či hádzaním predmetov do vozidiel. Na takéto akcie odpovedali vojaci okupačných armád na niekoľkých miestach streľbou do davu protestujúcich, ktorej výsledkom boli obete na ľudských životoch. Podľa najnovších výskumov zahynulo v dôsledku okupácie v Československu najmenej 108 ľudí, z toho 37 na Slovensku, ďalšie stovky boli ťažko ranených. Obyvatelia Československa vzdorovali aj inými spôsobmi. Ulice zaplnili letáky, plagáty a nápisy na múroch, ktoré jasne vyjadrovali vzdor, odmietali prítomnosť okupantov, odsudzovali zradcov národa a prisahali vernosť pokrokovým silám vo vedení štátu. Na Slovensku najväčšie zrážky s okupantmi – a najviac obetí z radov civilného obyvateľstva - zaznamenali Košice (ako prvé väčšie mesto ležali na trase vstupu pozemných vojsk) a Bratislava, v augustových dňoch však pribúdalo obetí na celom jeho území. Tvrdenia ruskej televízie z dokumentu z roku 2015 o tom, že protestovalo iba centrum Prahy, zatiaľ čo na jej okraji a na vidieku obyvateľstvo vyjadrovalo podporu akciám Varšavskej zmluvy a vítalo osloboditeľov českým pivom a brataním, sú cynickou lžou.
. „ZÁPAD BY PRI OHROZENÍ REŽIMOV LOJÁLNYCH VOČI USA UROBIL TO ISTÉ!“ NIE.V členských krajinách Severoatlantickej aliancie ako protiváhe Varšavskej zmluvy sa za čias studenej vojny na základe demokratických volieb striedali vlády od ľavicových (vrátane vlád za účasti členov komunistickej strany, ako napríklad vo Francúzsku) až po krajne konzervatívne, NATO ani USA ako jeho najvplyvnejší člen však do vnútorného vývoja nikdy nezasiahli, vojensky ani inak. Ešte raz a zrozumiteľne: Severoatlantická aliancia NIKDY nenapadla vlastnú členskú krajinu, Varšavská zmluva sa za svojej existencie zmohla na JEDINÚ rozsiahlu vojenskú operáciu – a tou bola vojenská agresia proti spojeneckému štátu. Rigidné komunistické režimy („betónové hlavy“) najmä v Moskve, ale aj v Budapešti, Berlíne, Sofii a Varšave totiž čs. pokus o liberalizáciu socializmu pokladali za smrteľné nebezpečenstvo.
. "ZAHRANIČIE NA INVÁZIU ČESKOSLOVENSKA REAGOVALO ĽAHOSTAJNOSŤOU." NIEV noc invázie Francúzsko, Kanada, Dánsko, Paraguaj, Británia a USA požiadali o mimoriadne zasadnutie Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov, aby prerokovalo tzv. „česko-slovenskú otázku“. Dve navrhované rezolúcie odsudzujúce inváziu neboli prijaté, pretože Maďarsko a Sovietsky zväz (ako člen BR s právom veta) hlasovali proti. Okrem vlád na tento nezákonný akt reagovali jednoznačne kriticky aj západoeurópske spoločnosti – a väčšina ich ľavicových intelektuálov sa konečne zhnusene odvrátila od myšlienok komunizmu. Rumunsko a Juhoslávia sa na invázii odmietli zúčastniť a vyjadrili legitímne zvolenému vedeniu KSČ podporu. Albánsko na znak nesúhlasu vystúpilo z Varšavskej zmluvy. Občianske protesty a demonštrácie boli zaznamenané vo viacerých krajinách, vrátane vtedajšieho Sovietskeho zväzu. S transparentmi „Za vašu aj našu slobodu“, „Strácame najlepších priateľov“, „Hanba okupantom“, „Ruky preč od ČSSR“, „Slobodu Dubčekovi“ a „Nech žije slobodné a nezávislé Československo“ priamo na Červenom námestí v Moskve protestovalo 25. augusta 1968 „osem statočných“. Konstantin Babickij, Tatiana Bajevová, Larisa Bogorazovová, Natalia Gorbanevská, Vadim Delone, Vladimír Dremľuga, Pavel Litvinov a Viktor Fajnberg boli po niekoľkých minútach zatknutí a s jednou výnimkou niekoľko rokov väznení. Dňa 8. septembra 1968 sa na celoštátnych dožinkových slávnostiach na varšavskom štadióne na protest proti okupácii verejne upálil Ryszard Siwiec. V NDR sa pätica ľudí bezprostredne po invázii usilovala rozširovať protestné letáky (na Slovensku je známy príbeh Hansa Jochena Scheidlera), za čo skončili vo väzení.
. „POMERY SA V 70. ROKOCH STABILIZOVALI A POKRAČOVAL NORMÁLNY ROZVOJ ČSSR!“ NIEPoliticky bola invázia zlyhaním, čo bolo zrejmé z náročného postupu pri zmene vedenia Ústredného výboru KSČ. Predstavovala najväčšiu traumu, diskontinuitu v dejinách Slovákov a Čechov po 2. svetovej vojne, a to nielen kvôli mŕtvym a raneným obetiam agresie a neskoršej okupácie. Zo štátu urobila nesvojprávnu bábku v rukách Moskvy. Pätnásťmiliónovú krajinu v jej dôsledku opustilo 300 tisíc ľudí – väčšina z nich v produktívnom veku, otvorených svetu, rozhľadených, slobodomyseľných. Z tých, čo ostali, sedemdesiate a osemdesiate roky vyprodukovali stratenú, často morálne zlomenú generáciu. Normalizácia, ako komunisti nazvali obnovenie totalitných poriadkov, spútala všetky tvorivé sily spoločnosti: krajina sa už nikdy nevrátila na udržateľnú rastovú trajektóriu. Čs. verzia komunizmu v novembri a decembri 1989 tvárou v tvár neozbrojenému odporu už mohla oznámiť len vlastný krach.
. „AJ DNES SÚ NA ÚZEMÍ SLOVENSKA ROZMIESTNENÉ VOJSKÁ CUDZÍCH ŠTÁTOV!“ NIENejde o „vojská“, ale o zanedbateľný kontingent v počte maximálne tritisíc vojakov, ktorý pri porovnaní so 75 tisíckami sovietskych vojakov a ich ťažkej bojovej techniky prítomnými na území ČSSR v každom jednotlivom okamihu v rokoch 1968 – 1991 bledne. Sovietske okupačné vojská zabrali 33 väčších lokalít (celé vojenské priestory, kasárne či nemocnice), dovedna však šlo až o 227 lokalít, do ktorých velenie čs. armády nemalo prístup a v ktorých po okupantoch ostala ekologická spúšť; Slovensko sa s ňou dosiaľ nevyrovnalo. Prítomnosť kontingentu troch tisícok vojakov dislokovaných v dvoch presne určených lokalitách (výcvikový priestor Lešť a letisko Sliač) – dnes vyvolaná najmä agresiou Ruska proti Ukrajine – navyše Vláda SR a demokraticky zvolená Národná rada SR schválili VOPRED, nie pod hlavňami tankov, ako sa to na jeseň 1968 stalo v ČSSR.
. „SÚČASNÉ RUSKO SA ZA OKUPÁCIU ČSSR OSPRAVEDLNILO A DIŠTANCUJE SA OD NEJ.“ NIEOkupáciu v minulosti sovietsky líder M. Gorbačov, ako aj ruskí lídri B. Jeľcin a V. Putin len označili za chybu. Viaceré vyjadrenia ruských predstaviteľov, vrátane zástupcov veľvyslanectiev Ruskej federácie na Slovensku i v Českej republike, ale aj dokumenty, ktoré opakovane vysielala verejnoprávna ruská televízia, hovoria iný príbeh: ten o Sovietskom zväze, ktorý bol neomylný a pasoval sa do večnej roly osloboditeľa, blízky argumentácii z leta 1968. Poslanec Ruskej dumy Jurij SINEĽŠČIKOV (za Komunistickú stranu Ruska, sám bývalý okupant) v rokoch 2016 a 2019 predkladal návrh zákona, ktorým by bol ruským účastníkom okupácie ČSSR priznaný status vojnových veteránov; zaručoval by im nielen úctu verejnosti, ale najmä finančné a iné výhody vrátane zvýšenej penzie. Návrh zákona hovorí o „oprávnenom vstupe legálne pozvanej armády“. Súčasné vedenie v Kremli a Dume čerpá zo sovietskej propagandy a sovietsku interpretáciu roku 1968 prezentuje ešte jednoznačnejšie, čo zapadá do vzorcov správania sa Ruska na medzinárodnej scéne.Za okupáciu ČSSR sa na rozdiel od demokraticky zvolených predstaviteľov ostatných štátov, ktoré sa na nej podieľali, nikdy nijaký sovietsky ani ruský predstaviteľ neospravedlnil.
. „ZA INVÁZIU ROKU 1968 MÔŽU UKRAJINCI!“ NIEZ jedenástky členov Politického byra Ústredného výboru Komunistickej strany ZSSR (ktoré v dňoch 15. – 17. augusta 1968 rokovalo o vstupe vojsk Varšavskej zmluvy do ČSSR a napokon ho schválilo) bolo šesť Rusov (Voronov, Kirilenko, Kosygin, Suslov, Šelepin a generálny tajomník ÚV KSSZ Leonid Brežnev, ktorý sa k svojej národnosti jasne vyjadril v autobiografii z roku 1979). K ukrajinskej národnosti sa z politbyra hlásili traja členovia (Podhornyj, Poljanskyj a Šelest – posledne menovaný robil v Bratislave spomenutého poštára....); Mazurov sa identifikoval ako Bielorus a Pelše ako Lotyš.
. „VPÁD RUSKEJ ARMÁDY DO UKRAJINY MOŽNO POROVNÁVAŤ S INVÁZIOU VOJSK VARŠAVSKEJ ZMLUVY NA ČELE SO SOVIETSKOU ARMÁDOU DO ČSSR.“ NIEZásadný rozdiel spočíva v skutočnosti, že Ozbrojené sily Ukrajiny nezažili zradu vlastného politického vedenia (v prípade ČSSR ju dokonale stelesňuje osoba ministra národnej obrany generála Martina DZÚRA, ktorý ČSĽA vydal rozkaz ostať v kasárňach) a postavili sa agresorovi na rozhodný odpor. Ukrajina bola na inváziu východného suseda na rozdiel od ČSSR morálne aj vojensky pripravená a Rusku hneď v jej úvode znemožnila použiť rovnaký scenár ako v Československu – teda obsadenie hlavného mesta, zatknutie politického vedenia štátu a jeho neutralizáciu (v prípade ČSSR gangsterským zavlečením do Moskvy). Schopnosť zastaviť počiatočný tlak nepriateľa a prejavená vôľa brániť slobodu a nezávislosť vlasti aj vojensky dnes Ukrajine zaručuje širokú politickú, hospodársku a vojenskú pomoc Západu – to je aj časťou odpovede na otázku, prečo sa v lete 1968 vlády západných štátov v prípade ČSSR obmedzili na rázne politické vyhlásenia...
#august1968 #1968
Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR
4288
Diskuse